otázka života a smrti

Môj príbeh sa odohrával v roku 1998. Mal som 20 rokov a bol som na vojne.
Keď sa dívam spätne na môj život, môžem povedať, že nebol vôbec dobrý. Nezvládal som školu, mal som problémy s políciou, narobil som mojim rodičom veľké problémy. Na to všetko ma po roku opustila mama. Umrela na vážnu chorobu. Ostal som len s otcom. O dva roky neskôr som musel nastúpiť na povinnú vojenskú službu. Neuplynul ani mesiac a ja som sa dozvedel, že môj otec je v nemocnici. Diagnostikovali mu pokročilé štádium rakoviny. Už ani neviem opísať pocity, ktoré som prežíval. Podal som si žiadosť na skrátenie voj. služby kvôli opatrovaniu. Dostal som aj opušťák, aby som mohol priniesť potvrdenia od lekarov. Nakoniec bola moja žiadosť zamietnutá. Počas opušťáku som navštívil otca v nemocnici. Bol žltý, chudý, ledva rozprával. Lekár si ma zavolal a oznámil mi, že môj otec umrie. Doslova, že bude žiť maximálne mesiac. V takej chvíli neviete kto ste, zaleje vás studený pot, zježia sa Vám všetky chlpy, zblednete a váš mozog má pred sebou len jedinú otázku: Je to pravda alebo nie? Je. A vy už s tým nič nedokážete urobíť. Stále sa mi opakovali primárove slová, chodil som ako bezduchý. Zastavil ma sused a pýtal sa čo sa stalo. Bol som rád, že ma v tej chvíli niekto vypočul a utrel slzy. Keď som sa trocha upokojil, povedal mi: Prečítaj si túto knižku, prídeš na iné myšlienky. Bola to knižka od Dr. Jozepha Murphyho "Moc nášho podvedomia" (tajomstvo v inom vydaní). Mňa vtedy knižky nezaujímali, ale skúsil som to. Len som si ju prelistoval. Potom som pomaly čítal krátke kapitoly. Každý deň jednu. Pri všetkých tých zmiešaných pocitoch som mal len malú nádej, že niečo podobné by mohlo fungovať. Začal som teda pomaly skúšať. Skúšal som od maličkostí. Čuduj sa svete, také drobnosti a prišli až ku mne. Povedal som si: "Aj malá nádej je nádej" Každý večer som pred spaním používal techniky vizualizácie, tak ako boli v knižke opísané. Predstavoval som, si, že keď prídem z vojny domov, môj otec ma bude čakať usmiaty, zdravý a šťastný. Zobrazoval som si do detajlov náš byt a otca, ako mi otvára dvere. Dával som si záležať a každý deň poctivo vizualizoval. Do konca vojenskej služby mi ostávalo pár mesiacov. Za dobrý výkon v službe, som dostal opušťák. Niekoľkohodinovú cestu domov som prežíval veľmi rozrušený. Nevedel som čo sa za celý ten čas dialo. Čím som bol bližšie k domovu, bol som viac a viac nervóznejší. Moja predstava bola jasná, ale výsledok nejasný. Napokon som prišiel domov. Čo si myslíte, že sa stalo? Áno presne to, čo si myslíte. Nie až tak presne do detailov ako v mojej predstave, pretože nikto nevedel že prídem, ale stalo sa. Môj otec ma privítal so slovami:" Včera ma pustili z nemocnice, už mi je lepšie." Slzy šťastia hovorili za všetko.
Na túto chvíľu nikdy nezabudnem. Spomeniem si na ňu vždy, keď ma prepadnú negatívne myšlienky. To ma posúva vpred na ceste tajomstvom.

· Pridal Ericek d�a 20.08.2008· 10 Koment�rov · 3336 Pre��tan� ·

Koment�re

to je absolútne úžasne
je to fakt sila, krásny príbeh - díky!!!!!!!!

Smutné a zároveň prekrásne. Držím palce.

jasne je to uzasne

Tak toto je perfektné, gratulujem. Dokonalé.

Prida� koment�r

Hodnotenia

Perfektn�!		100%	[8 Hlasov]
Ve�mi dobr�		0%	[�iadne hlasy]
Dobr�		0%	[�iadne hlasy]
Priemern�		0%	[�iadne hlasy]
Biedny		0%	[�iadne hlasy]