hodinky priateľstva

Písal sa rok 2002, leto a osemročná Dominika sa so svojimi rodičmi a mladším bratom presťahovala od babky a dedka do susednej dedinky do vlastného domčeka. V septembri nastúpila do 4. ročníka tunajšej ZŠ. Aký rozdiel oproti jej predchádzajúcej škole, kde všetkých svojich spolužiakov poznala už od malička a mala v kolektíve svoje miesto! Hoci bola šikovná, dobre sa učila a nikdy nemala potrebu vyvolávať škriepky, aj tak boli začiatky pre ňu ťažké. Chýbala jej stará škola, učiteľky, prostredie a najmä kamarátky. Až kým si k nej raz cez prestávku neprisadlo jedno dievčatko s dlhými kučeravými vláskami, veľkými zvedavými očami a s neustálym úsmevom na tvári. Jeho meno bolo Gabika...
Dominika vycítila, že práve našla spriaznenú dušu. Nasledujúce roky prežili tieto 2 (už čoskoro) slečny takmer každý okamih spolu. Ešte s ďalšími dvoma dievčatami, Stankou a Beou, vytvorili štvoricu, ktorá sa čoskoro stala miláčikom učiteľov a chlapčenskej časti triedy. Škola, ihrisko, bicykle, kostol... všade chodili spolu. Keď sme túto štvoricu predelili číslom 2, vždy to bolo takto: Bea & Stanka + Gabika & Dominika.
V lete pred posledným rokom na základnej škole boli dievčatá nútené stráviť pár dní samostatne: Dominika bola na prázdninách u starých rodičov, Gabika zas s rodičmi na dovolenke v Chorvátsku, odkiaľ poslala Dominike krásnu pohľadnicu. Po návrate domov však mala pre ňu ešte jeden darček. V tom čase boli populárne prívesky na kľúče v tvare ,,čín" (čierne plátené tenisky s bielymi šnúrkami a prednou časťou, kt. boli zvyčajne len na pár použití). Gabika jednu takúto topánočku Dominike doniesla. Nebola to však len taká obyčajná ,,čína" z čínskeho obchodu. Táto topánočka mala v jednom boku všitý hodinkový ciferník. Tak takéto veru nemal nikto v okolí... :-)
Keď však prišla 9. trieda, pár vecí sa zmenilo: Dominika začala s chlapcami hrávať hokejbal, kt. ju okamžite chytil za srdce a vďaka ktorému mala oveľa lepšie vzťahy s chlapcami ako ostatné dievčatá... z tých všetkých chlapcov však v časoch prvej lásky mala oči len pre jedného - pre Jančiho. Najlepšia kamarátka Gabika sa podujala zistiť, či je to obojstranné (poznáte obdobie puberty? za mnohé sa možno hanbiť :D), ale ako vysvitlo, Janči bol zaľúbený do Gabiky...
Hoci Gabika nikdy nedala najavo, že by mala o Jančiho záujem a Dominika vedela, že je k nej Gabika absolútne úprimná, zatla sa, čoraz viac času trávila s chalanmi na ihrisku a čoraz menej s Gabikou. Nebola tu, keď ju Gabika potrebovala, aj keď Gabika tu pre ňu bola vždy, za každých okolností. Pri pozvaní na prechádzku či kofolu svoju rolu zas často zohrala lenivosť a vždy sa úplne nezmyselne vyhovorila. Naše 4 slečny sa pomaly chystali na strednú školu: všetky na gymnázium v susednom meste. Gabika sa však dala zapísať do jednej triedy, Stanka do druhej a Bea s Dominikou sa ocitli v tretej. Hoci boli v rovnakej škole, už neboli spolužiačky z jednej lavice. Každá si našla nové kamarátky, zapadla do novej partie a už aj tak naštrbený vzťah sa začal ešte viac rozpadať. Gabika videla, že už viac nemá zmysel dávať energiu do niečoho, čo nefunguje, pretože tá druhá strana nemá záujem a tak dospel ich vzťah do takého bodu, že jediný kontakt medzi nimi bolo zdvorilé ,,ahoj" keď sa stretli v škole na chodbe. A hodinky, kt. stáli u Dominiky na poličke tikali čoraz slabšie až v jeden deň ich ručičky zastavili úplne.
Prešlo 3 a pol roka, obe slečny si za ten čas kráčali svojou vlastnou cestou, na jeseň so svojimi spolužiakmi absolvovali stužkovú a dozvuky, ktoré ešte viac prehĺbili stredoškolské kamarátstvá. Dominika sa stále venovala športu a svojmu kolektívu, kt. mala nesmierne rada, Gabika si zas v triede našla nového priateľa. Obe mali svoje spolusediace, ani jedna z nich však nenašla ďalšiu takú dušu, ktorá by s tou jej mala úplne rovnakú melódiu. Dominika mala viackrát za tie roky nutkanie prihovoriť sa Gabike, pozvať ju von, ísť sa opäť prejsť, porozprávať sa ako kedysi, no nikdy sa jej neporadilo prelomiť lenivosť a po čase aj strach z odmietnutia. Poznala The Secret a vedela, čo hovorí o vzťahoch: že aj tie staré, rozbité hoci aj vlastnou vinou sa dajú napraviť. Lenže ešte stále sa na to necítila duševne pripravená, hoci často vravela, že je to jediná vec v jej živote, ktorú ľutuje a chcela by ju vziať späť...
Koncom januára 2012 si (nielen) kvôli jednému nepodarenému partnerskému vzťahu kúpila knižku Tajomstvo príťažlivosti sŕdc. Prečítala ju takmer celú a hoci v nej našla pár dobrých myšlienok, vždy jej pomohli s jej duševným rozpoložením len nachvíľu. Až kým sa nedostala k posledným stranám, na ktorých si prečítala o hľadaní odvahy, napravovaní starých chýb a o veľkom význame odpúšťania. Vtedy si uvedomila, že to musí skúsiť a tentokrát to musí dotiahnuť až do konca. Nasledujúci deň stretla Gabiku v škole a opýtala sa jej, či by cez blížiace sa jarné prázdniny nemala jeden večer voľný. Najbližší utorkový večer sa vybrali spolu na čaj. Na staré ,,stretávkové" miesto, kde sa vždy stretávali, keď šli spolu do kostola, dorazili v rovnaký čas. Dokonalá súhra fungovala aj po rokoch. Po trojkilometrovej prechádzke zapadli do známeho baru na zelený čaj a stále bolo cítiť priam hmatateľnú pohodu a aj náznaky čohosi, čo bolo kedysi najlepším priateľstvom. Na spiatočnej ceste Dominika konečne nabrala odvahu a úprimne sa ospravedlnila za tie predchádzajúce roky plné ignorancie (aj arogancie), nevšímavosti a ľahostajnosti. Po posledných slovách ospravedlnenia zrazu pocítila, že si odpustila. A v nasledujúcich minútach sa cítila ešte lepšie: odpustila jej totižto aj Gabika. Vraj nevadí, sčasti to bola aj jej vina a ešte stále to môžu predsa dohnať.
Vrcholom toho večera bolo, keď Dominika prišla domov, vyšla po schodoch hore do svojej izby a pohľad jej mimovoľne spočinul na malej čiernej topánočke, kt. stála na jej poličke. Ručičky na jej hodinkách sa opäť minútu po minúte posúvali, aj keď hodinky šli pozadu. Len sa usmiala a definitívne pochopila, že po dlhom čase spravila v tomto vzťahu správnu vec.
Je začiatok apríla, ja sa volám Dominika a akurát dopisujem tento príbeh, ktorý, ako pozerám, je pomerne dlhý. Obdivujem tých, ktorí ho dočítajú dokonca, klobúk dolu. S Gabikou sa teraz vídavame častejšie, ale obe už máme svoju cestu, koníčky, priateľov medzi ktorých delíme svoj voľný čas. V ten večer sme obe pochopili, že už to nikdy nebude také ako kedysi. O niečo tak veľmi cenné a krehké, ako je najlepšie priateľstvo sme už nenávratne prišli. Ešte stále však z nás môžu byť dobré kamarátky a aspoň o to sa chceme pokúsiť. Čo sa týka hodiniek, akurát tu stoja na stole vedľa mňa. Nikdy som nejak moc neverila nadpozemským veciam, vždy som sa na všetko snažila mať racionálne vysvetlenie. Pokiaľ hodinky prestanú ísť a nenaštartujú sa ani keď 2x skúsim novú baterku, tak zrejme budú pokazené. Nikdy ma však nenapadlo, že to nie hodinky, ale niečo iné sa pokazilo a nefungovalo dobre dlhý čas. Ako som napísala, som nesmierne rada, že to nakoniec všetko takto dopadlo. Ďakujem aj Reudigerovi Schache-mu a jeho knihe, ktorá mi síce nepomohla v tom, prečo bola primárne kupovaná, ale to, že mi dodala odvahu konať v tomto vzťahu si cením rovnako, ak nie ešte viac. V posledných mesiacoch, pod vplyvom viacerých okolností som si konečne začala naplno vážiť ľudí, ktorých mám okolo seba a keďže stredoškolské obdobie pre mňa pomaly končí, verím a viem, že mi do života vstúpia ďalší, za ktorých budem môcť byť vďačná. Čas nejde vrátiť späť, vždy sa však treba aspoň pokúsiť urovnať si vzťahy a nájsť tak pokoj v duši. Veď nikdy nie je neskoro...

· Pridal d8m8 d�a 10.04.2012· 0 Koment�rov · 2018 Pre��tan� ·

Koment�re

Prida� koment�r

Hodnotenia