Myšlienky ma priviedli späť ! Som zdravý, štastný a žijem!

Už dávnejšie ma zaujímali témy okolo tajomstiev života, ľudského bytia a sily myšlienok. No venoval som sa im viac menej sporadicky, zvyčajne keď sa okolo mňa dialo niečo zvláštne alebo som pociťoval potrebu sa tejto téme v určitú dobu intenzívnejšie venovať.
Podľa mňa to bolo také spontánne a zrejme mnoho ľudí hlavne z tohto diskusného fóra je na tom presne tak isto.

Dnes už je to trošku ináč a mnohé sa radikálne zmenilo. Sile myšlienok prikladám omnoho väčší význam a hlbšie sa im venujem, keďže hlavne v poslednom období môjho života mi začína mozaika tajomna jasne do seba zapadať. Udiali sa tak zásadné a vážne veci v mojom živote, že to opäť mnou raz riadne zatriaslo v tom pozitívnom zmysle.

Predvianočné obdobie roku 2009 u nás sprevádzali radosť, dobrá nálada a potešenie zo synčeka, ktorý mal práve začiatkom nového roka absolvovať predškolské testy.
Tesne pred Vianocami som náhle ochorel najskôr na bežnú chrípku, ktorá mi znemožnila chodiť na nejaký týždeň na fušky ku kamarátovi. Zrovna v tom období sme zarezávali pomerne ťažkú fyzicky náročnú prácu v nepríjemných chladných podmienkach. Mrzelo ma to, keďže som chcel kamarátovi pomôcť a tiež si privyrobiť nejaké koruny, ktoré sa k Vianociam zišli.
No ako na potvoru tesne pred Vianocami prišla tá chrípka. Keď som sa už ako tak zotavoval a už už som chcel opäť vyraziť do práce, tak ako na potvoru vyskočili iné trable (chrbát a ďalšie v podstate bezvýznamné a bežné boľačky).
Až mi to prišlo ako naschvál. No dnes už viem, že to proste tak malo byť. Pred niečim ma to ochránilo a niekam ma to naviedlo. Všetko mi dnes dokonale zapadá. Zima, ťažká fyzická práca, ktorá mohla dovtedy nečakaný problém ešte zhoršiť a následné „náhodné“ natrafenie na akurát toho doktora, ktorý na skrytý problém „náhodne“ prišiel.

Pre takéto aj keď negatívnejšie príhody mám už dnes také svoje malé konštatovanie. „Prekážky v živote sú viac menej iba smerové tabule, keď poblúdime, aby sme vedeli, že cesta po ktorej kráčame nie je správna a je čas vrátiť sa na správnu cestu.“ Zvyčajne nám ukážu aj cestu, kadiaľ ísť.
Ono aj nepríjemný pocit je nepríjemný preto, aby nás upozornil, že to, čo ho spôsobilo, nie je správne a neprináša nám žiadny úžitok.

Ale vrátim sa k Vianociam 2009. Po preležanej chrípke prišli ďalšie menšie problémy. Povedal som si, že „ak to neprejde do pondelka idem k doktorovi, nech sa na to aspoň mrkne.“
Mal som šťastie v nešťastí. Doktor, ktorý ma prehliadol a konštatoval, že v podstate o nič vážne nejde, mi z ničoho nič navrhol, že by urobil už rovno aj sonografické vyšetrenie brušnej dutiny, obličiek a podobne...
Vravím „v poriadku, veď pri mojom pracovnom vyťažení sa k doktorovi dostanem zas niekedy o rok o dva.“ Dnes viem, že ani žiadne o rok o dva už nemuselo byť nebyť toho „náhodného sono vyšetrenia“.

Keď mi začal robiť sonografické vyšetrenie, zrazu sa tváril tak vážnejšie, ale neprikladal som tomu nejaký veľký význam, „veď predsa okrem pár bežných prkotín mi nič nie je a cítim sa skvele.“
Pán doktor na mňa súcitne pozrel a vážnym tónom povedal „vec, pre ktorú ste za mnou prišli nie je až tak vážna a nevyžaduje nejaké okamžité liečenie. Je tu však omnoho vážnejšia vec, ktorú musíme okamžite riešiť.“
V brušnej dutine máte extrémne veľký tvrdý útvar, veľkosťou pomaly ako hlavička novorodenca, ktorý bude treba podrobiť ihneď CT vyšetreniu. Nejak mi nezapaľovalo a stále som si v duchu myslel, že sa v lepšom prípade pomýlil a v horšom to ešte môže byť nejaká cysta, či tuková hmota. Odstupom času sa mi doktor priznal, že už vedel, že je pomerne zle, no nechcel mi to naservírovať až tak zhurta. Tomu doktorovi vďačím za veľa a nebyť jeho skvelého prístupu, tak dnes mohlo byť všetko ináč. Sám mi potom povedal „viete, v živote som možno už urobil veľa zbytočných sono vyšetrení, no už pre jeden takýto prípad ako ste Vy to určite malo zmysel.“ Je to človek s veľkým srdcom a doktor s neskutočne profesionálnym a zároveň ľudským prístupom.
O týždeň som absolvoval CT vyšetrenie. Stále som si možno trošku naivne nepripúšťal nič vážne. Pri ďalšej návšteve pána doktora a jeho vysvetľovaní výsledkov CT vyšetrenia sa mi podlomili kolená, hrdlo mi stiahlo a v duchu som sa pýtal „to nie je možné! Prečo ja? V živote som nikomu nič zlé neurobil a mnohým ľudom som pomohol. Už 9 rokov nefajčím, nepijem.. Prečo???“ To prečo som si opakoval snáď celý zvyšok dňa a hrdlo mi stískalo, že som len sťažka dýchal.

Výsledok bol „obrovský nádor v brušnej dutine, ktorého chirurgické odstránenie prinášalo nemalé riziká.“ Od neistého výsledku, cez riziko, že pri operácii prídem aj o jednu obličku, ktorá už bola nádorom extrémne odtláčaná až po možnosť, že sa pri tak technicky náročnej operácii môže udiať čokoľvek a nemusím ju ustáť. Úvahy či je nádor zhubný alebo nezhubný boli síce aj v tej chvíli dôležité, no prvým zásadným krokom predsa len bolo prežiť operáciu a veriť, že to nejak dobre dopadne.
Tieto informácie a konštatovania boli pre mňa aj v mrazivom decembrovom období ľadovou sprchou a neustále sa mi do hlavy tlačila myšlienka „ prečo? Veď ma nič nebolí! Prečo? Veď som mladý.. Prečo preboha tri dni pred Vianocami? To mám ako darček? Radšej by som strpel tri balíky štrikovaných ponožiek pod stromčekom, ako toto tu. Uvidím ešte synčeka ísť do prvej triedy?!“

Bolo mi úprimne bez omáčok predostreté riešenie a definitívne rozhodnutie bolo na mne, aj keď na výber veľmi nebolo „buď operácia alebo v krátkom čase to môže byť už neriešiteľné a podpisujem si svoj ortieľ“ Sakra také Vianoce neprajem nikomu aj keď viem, že na svete sú iste aj ľudia, ktorí sú na tom ešte horšie a čo by dali aspoň za takú šancu, akú som v tej chvíli mal ja.
V konečnom dôsledku som sa po prvom otrasení začal upokojovať a v myšlienkach som sa nejak podvedome začal sústreďovať na to, že to iste bude iba niečo tukové, lekári to vyberú a bude pokoj..

Nešlo to však ľahko a aj napriek tomu, že predtým som sa zaujímal o silu myšlienok a sugescie som chvíľkami predsa len prepadal myšlienkam, že to bude zlé. Dokonca som na internete chvíľu blúdil na fórach , kde riešili onkologické ochorenia. Proste som niekedy nevládal udržať pozitívne myšlienky a chvíľami sa myšlienky trhali. No i tak som to nevzdával a k pozitívnej myšlienke som sa vracal vždy ako sa mi dalo. Neskôr to už šlo ľahšie.

Ďalším skvelým človekom v tomto mojom príbehu bol pán profesor a samozrejme aj jeho celý operačný tím. Nezabudnem na jeho pozitívne slová, že aj keď reálna situácia je pomerne vážna a treba počítať so všetkým, ešte stále je možná aj varianta, že všetko dobre dopadne a že pre to urobia všetko, čo bude v ich silách.

Stanovil mi termín operácie , ktorý bol ale až o mesiac. Trošičku som bol znepokojený, keďže čakať ešte mesiac a vedieť, že situácia je pomerne vážna znelo hrozivo. No opäť to asi na niečo bolo dobré.
Mal som čas pracovať s myšlienkami a venovať sa intenzívne knihám.

Od tohto momentu sa vo mne všetko nejak zlomilo a začal som si podvedome, prirodzene a veľmi intenzívne uvedomovať, že bude presne tak ako má byť. Doslova a do písmena som nadchádzajúce dni žil v myšlienkach, ktoré hovorili jasnou rečou. Celé to je iba smerová tabuľa, ktorá mi mala naznačiť niektoré moje neduhy (neporiadne stravovanie, zbytočný stres a podobne). Malé varovania som prehliadal, tak som tri dni pred Vianocami dostal facku na spamätanie. „Celé je to iba smerová tabula, aby som sa vrátil na správnu cestu! Uvedomil som si to a už kráčam nazad na správnu cestu. Vidím sa ako som zdravý, som v poriadku, poriadne sa stravujem a žiadny problém v bežnom živote mi nestojí za to aby som sa ním zožieral.“
V tom čase sa mi ešte ako „náhodou“ dostala do rúk kniha The secret a čítal som si ju celé dni. Dookola. Prečítal som ju niekoľko krát po sebe a najmä kapitoly, kde hovorili o uzdravení sa z vážnych chorôb. Dodnes si pamätám jednotlivé vety z tých kapitol. Predstavoval som si, že prešiel istý čas a ja píšem do knihy The secret novú kapitolu, ktorá tam zatiaľ ešte nie je. Kapitolu o mojom vlastnom uzdravení. Doslova som to cítil v celom mojom tele, tešil som sa z toho a videl som v tej knihe chýbajúce stránky môjho príbehu.

Bol to zvláštny pocit, ktorý ma celé dni sprevádzal. Zrazu akoby to celé išlo nejak mimo mňa, akoby som bol iba autor knihy, ktorý píše jeden pravdivý príbeh, ktorý sa už stal. Niekoľko krát som čítal celú knihu a vždy som potom nejak aicky a podvedome v myšlienkach prešiel k príbehu, ktorý som chcel dopísať do knihy ako novú kapitolu, ako nový príbeh uzdravenia človeka, u ktorého to spočiatku nevyzeralo veľmi pozitívne.
Keď som sa blížil ku koncu príbehu videl som, ako ten človek odchádza úplne zdravý z nemocnice a vykračuje si po parkovisku k autu. Celý čas som si bol zároveň vedomý, že tým človekom som ja, aj keď to bolo také zvláštne, akoby som sa odtrhol od svojho tela a písal o tej druhej „polovici“. Bolo mi úplne skvele, necítil som žiadny strach a žiadne pochybnosti o tom, či sa uzdravím. Proste som to videl, že je to tak a veril som tomu. Vnímal som to iba akoby nejaký posun času. „Odchádzam z nemocnice úplne zdravý a spokojný kráčam po parkovisku nemocnice!“ Druhý neskutočne realistický obraz, ktorý sa striedal v mojej mysli, bol obraz toho, ako so synčekom sedíme pred chatou na Orave a opekáme špekáčiky. A vedel som, že je to dovolenka, ktorá mala prísť v lete. To boli obrazy, ktoré som v mysli videl úplne živo. Celé dni pred termínom operácie som čítal knihu, myslel na ten svoj príbeh, ktorý tam akosi pani Rhonde „vypadol“ a ja som jej ho tam chcel dopísať. Zároveň som stále videl tie dve živé myšlienky, akoby sa premietali v kine na plátne. Odchádzam z nemocnice zdravý a kráčam po parkovisku, opekáme si špekáčiky so synčekom na dovolenke na moje obľúbenej Orave.

Bol som absolútne pokojný a moje okolie nevedelo pochopiť, že najviac v pohode som v celej situácii ja sám. Dokonca, keď som sa s manželkou lúčil na chodbe nemocnice, keď som mal už ísť na oddelenie, tak sa mi odstupom času priznala, že ju veľmi trápilo to, že som sa s ňou rozlúčil veľmi rýchlo a letmo, ako keby o nič nešlo a akoby som podľa jej slov len odskočil do pionierskeho tábora. Jej pri lúčení stískalo hrdlo a veľmi plakala, no ja som sa tak nejak krátko rozlúčil a nejak aicky som sa už aj pratal na oddelenie, že veď o chvíľu i tak idem domov, aké tam plače a caviky, čo mi tu vyplakáva.. Nie nebolo to žiadne falošné hrdinstvo, ani tu nemachrujem. Proste som v sebe už bol vyrovnaný a úplne zmierený s tým, čo má prísť, veď predsa bude presne tak, ako má byť a všetko sa deje pre niečo tak ako sa deje. A ja som stále živo videl tie dva útržky myšlienok ako v kine na plátne. Skalopevne som veril tomu, že premietajú realitu, aj keď posunutú v čase a ja ju vidím v časovom predstihu. Odchádzam zdravý z nemocnice, sedíme pri ohníku so synkom na Orave a opekáme spokojne špekáčiky.

V to poobedie, keď som zostal už na oddelení, som opäť čítal knihu, ktorú som si vzal a čítal som ešte ďalšie dve knihy podobného charakteru, ktoré mi veľmi pomáhali. Ďalšími knihami boli zrejme čitateľom tohto fóra známe „Pros a dostaneš“ od Esther a Jerryho Hicksovcov. Tiež veľa pekných myšlienok a veľmi zaujímavé čítanie, odporúčam.

Na druhý deň skoro ráno pred termínom operácie som bol ako v tranze. Náladovku som dostal neskôr :-) Všetko sa dialo akoby mimo mňa a ja som zotrvával úplne pokojný kúsok opodiaľ. V tomto paradoxne príjemnom rozpoložení vo mne intenzívne rezonovali moje myšlienky, že som úplne zdravý a kráčam už preč z nemocnice. Doslova som si živo premietal krásny slnečný deň a ja si vykračujem pomedzi autá po parkovisku.. Vnímal som vôňu okolitých ihličnatých stromov, vnímal som značky a farby áut, okolo ktorých som prechádzal a tešil som sa z toho, že je už všetko v poriadku a som úplne zdravý.

V tomto rozpoložení ma odtlačili aj na sálu a bol som absolútne zmierený s tým, že bude ako má byť, nech sa stane čo sa stane. Vo chvíli, keď ma tlačili na operačnú sálu, som ešte myslel aj na synčeka, ako mi ukazuje svoje prváčikovské vysvedčenie.
Operácia trvala 3,5 hodiny a podľa neskoršieho vyjadrenia bola pomerne náročná a stratil som priveľa krvi.
Po mojom prebudení sa na intenzívke za mnou prišiel pán profesor opýtať sa ma, ako sa mám a oznámiť mi, že operácia sa podarila výborne a neprišiel som ani o obličku, čo tiež pôvodne hrozilo.
V tej chvíli ma ešte napadla jedna otázka, ktorá na malú chvíľu akoby nalomila moje pevné presvedčenie a myšlienky... Zvláštne, ale na malinkú chvíľku akoby som zapochyboval, aj keď operáciu som už mal za sebou. No pán profesor ma nakopol nazad na moju pôvodnú cestu.
Pýtal som sa ho „pán profesor videli ste ten nádor v reále, je šanca, že bol nezhubný?“ On sa usmial a pokojným hlasom povedal „áno pokiaľ nemáme definitívne výsledky histológie, tak šanca je vždy, nebojte sa! Bude to dobré!“
V tom momente som si znovu uvedomil, že premýšľam tak ako nemám a vrátil som sa k svojim tvrdohlavým vidinám, ktoré som videl deň čo deň niekoľko týždňov pred operáciou.
„Odchádzam z nemocnice úplne zdravý a vykračujem si po parkovisku. Je krásny slnečný februárový deň a ja cítim vôňu ihličnatých stromov okolo zasneženého parkoviska.“ „Som úplne zdravý a ďakujem vesmíru za svoje uzdravenie aj za smerovú tabuľu, ktorou mi dal tri dni pred Vianocami po hlave, keďže malé varovania som zrejme ignoroval a správal sa voči svojmu telu nezodpovedne. Ale už som úplne zdravý a odchádzam z nemocnice!“

Po operácii som však mal ešte trošičku nemilú a zvláštnu skúsenosť s jedným mladým doktorom, ktorý i napriek tomu, že histológia ešte nepovedala konečný verdikt, sa ma pýtal na vizite, kam budem chodiť na onkologické kontroly. Či tam alebo v mieste svojho bydliska.. Prvý moment ma to trošku zarazilo, no hneď na to som sa mu v duchu vysmial, že čo to splieta za hlúposti, veď ja pôjdem z tejto nemocnice úplne zdravý, veď predsa výsledky histológie ešte nie sú a iste budú dobré. Zvláštny prístup toho lekára a pri tých skvelých doktoroch a sestričkách, čo sa tam starajú o pacientov, mi tento jeden pripadol takmer ako „agent provokatér“, ktorý skúša ako pevne ste presvedčený o svojich myšlienkach. Jeho otázka nebola fér, keďže nakoniec všetko aj tak dopadlo ináč, no nesúdim ho. Je to jeho cesta, ja mám svoju. Možno som len potreboval viac rozhorieť moje myšlienky, že bude naozaj všetko v poriadku aj čo sa výsledkov histológie týka a on bol len nejaký prostredník, ktorý ma mal trošičku zas nakopnúť nech nestrácam rýchlosť :-).

Po dvoch týždňoch hospitalizácie nadišiel deň, ktorý som dlho očakával. Odchádzal som z nemocnice a verte či neverte v istom momente, keď som kráčal práve po parkovisku k autu, ktoré po mňa prišlo, som na zlomok sekundy úplne zamrzol a zostal stáť z otvorenými ústami. Pred očami som mal neskutočne vernú kópiu toho obrazu, čo som celý čas videl. Tá myšlienka, čo sa mi celý čas premietala v hlave, že odchádzam z nemocnice úplne zdravý, bola v zlomku sekundy predo mnou ako farebná fotografia. Na malú chvíľu som postál a plný pocitu šťastia som si uvedomoval, že práve toto bola tá myšlienka a teraz je tu rovno predo mnou a ja som zdravý. Povedal som ticho „ďakujem vám tajomné sily i celý vesmír za moje uzdravenie“ potom som sa zhlboka nadýchol toho čistého vzduchu, rozhliadol sa po boroviciach a smrekoch naokolo a pomaly som odkráčal k autu.
Celú cestu autom som premýšľal o tom, čo sa to vlastne udialo a či je to naozaj možné, aby sa človek dostal z tak vážnych trablov. Prišlo mi to celé ako sen. No dnes po roku a pol som tu a som už úplne zdravý, tak viem, že áno sny a myšlienky sa plnia, keď im zaryte veríte. Niekedy skôr, niekedy neskôr a vždy je všetko pre niečo tak, ako má byť. Dokonca aj niektoré veci, ktoré sa nám v danom momente zdajú ako zlé či nespravodlivé, sa pre niečo tak dejú a majú nás niekam nasmerovať.

Týždeň po mojom príchode domov prišli poštou aj výsledky histológie, ktoré jednoznačne potvrdili, že nález nebol zhubný a aj napriek tomu, že mal extrémne rozmery a utláčal okolité orgány, som po jeho chirurgickom odstránení zdravý a žiadna onkológia sa nekoná. Týmto pozdravujem toho pána doktora z vizity, ak sa tu raz spozná a ďakujem mu za to, že mi vlastne nie celkom férovou otázkou nedovolil, aby som poľavil vo svojom presvedčení, že odídem zdravý a aj histológia bude v poriadku.

Úprimne som vďačný doktorovi, ktorý poctivým prístupom prišiel náhodne na môj problém, ďakujem ľudom, čo sa postarali o zdárny priebeh celej operácie aj o následnú hospitalizáciu, ale aj blízkym ľuďom a priateľom, ktorí boli v mysli pri mne a svojimi pozitívnymi myšlienkami sa snažili posilniť udalosti správnym smerom.

Dnes som tu a som zdravý! Zdravšie sa stravujem, menej sa rozčuľujem, vážim si život a verím, že myšlienky majú magickú moc! Videl som už v reále aj ten odchod z nemocnice, na ktorý som celý čas myslel a opekačka so synkom a manželkou na Orave už odvtedy bola tiež. Špekáčiky sa až nápadne podobali na tie z mojich „vidín“ :-) A synček mi tiež teraz začiatkom leta ukázal svoje prvé vysvedčenie zo školy plné výborných známok.

A konečne som sa odhodlal napísať aj ten môj príbeh, ako som si stále predstavoval, že v knihe The secret musím jeden pravdivý príbeh o uzdravení dopísať a že tam nejak omylom asi pani Rhonde chýbal pri zadávaní do tlače :-) Asi si ho z recesie vytlačím a založím ho do tej knihy, nech je to presne ako v tých mojich myšlienkach :-) Týmto chcem aj jej poďakovať za krásnu, pravdivú a veľmi inšpirujúcu knihu The Secret , ktorej myšlienky a príbehy dokážu naozaj v správny čas zmobilizovať v človeku neskutočnú silu, energiu a presvedčenie.

Ešte raz vďaka všetkým čo pri mne stáli.
A ďakujem aj vám drahým čitateľom tohto fóra, ak ste tento môj elaborát dočítali až sem :-) Nekameňujte ma za pravopis či štylistické chybičky, písal som tak ako mi prichádzali myšlienky a text som neupravoval. Písal som to úprimne a pravdivo. Poteší ma, ak môj príbeh niekomu pomôže aspoň trošičku a presvedčí, že myšlienky majú naozaj obrovskú silu. Silu, o akej ešte iba veľmi málo tušíme.

Prajem vám všetkým pevné zdravie, veľa šťastia a spokojnosti.
Všetko dobré!

Váš Merlin

PS: Ak niekto bude pociťovať potrebu so mnou na túto tému popísať alebo bude mať akékoľvek otázky, veľmi rád odpoviem. Pokojne mi napíšte cez privátnu správu.

· Pridal Merlin d�a 25.08.2011· 11 Koment�rov · 10922 Pre��tan� ·

Koment�re

Normalne mi slza vysla - velmi silny emotivny pribeh. A inspirativny. Dakujem zan a zelam vela stastnych dni s rodinkou

Pridávam sa, aj ja ďakujem za tento príbeh klobúk dole, našiel si v sebe tú neuveriteľnú silu a zvíťazil nad strachom. Niekedy je "ťažké" byť silný a inak myslieť, keď sa človek nachádza v takej situácii, no ty si jasným príkladom, že sa to DÁ a že VŠETKO je možné, pokiaľ sa naučíme správne voliť myšlienky. Prajme veľa veľa zdravia a splnených želaní

Veľmi pekne ďakujem za pozitívne reakcie a priania.

Tento svoj príbeh som chcel napísať už dávnejšie, nech človek čo to potrebuje vie, že šanca je vždy, tak ako povedal aj pán profesor. A že nič sa nedeje náhodne. Všetko je pre niečo, tak ako je. Aj keď niekedy deju celkom nerozumieme alebo nám pripadne nespravodlivý.

Stále som sa však nevedel dostať k tomu aby som konečne sadol k písaniu. Trošičku ma nakopol aj Energys vyhlásením súťaže, za čo mu ďakujem, no príbeh som napísal hlavne pre ľudí, ktorí narazili na povestnú "smerovú tabulu" a tak nejak sa boja vykročiť ďalej.

Aj ja som sa najskôr veľmi bál a spočiatku to s myšlienkami išlo len veľmi ťažko. Stískalo mi hrdlo hlavne pri pomyslení, že by som tu mal nechať svojho dnes už 8ročného synka bez tatinka, ako mi hovorieva. No potom sa to nejak zlomilo a začalo to plynúť tak nejak prirodzene. Zostal som absolútne vyrovnaný a aj s myšlienkami to už išlo ľahšie.
A nakoniec to dopadlo presne, ako som to videl v mysli.

Odvtedy viac vnímam aj rôzne menšie "zázraky" ,ktoré sa sem tam udejú v mojom bežnom živote. Nečakané stretnutia s niekým po dlhých rokoch po tom čo sa mi o človeku pár dní predtým zdalo a mnoho ďalších podobných "náhodičiek" :-) O tom možno niekedy inokedy ;-)

Ak čo i len jedinému človeku môj príbeh pomôže, malo pre mňa zmysel ho sem na sklo napísať a budem sa tešiť rovnako, ako som sa tešil, keď som kráčal ja sám po tom parkovisku 150km ďaleko od svojho domova!

Všetko dobré a pekný deň

Krásny, silný úžasný a inšpiratívny príbeh ! Gratulujem a želám veľa veľa zdravia tebe a všetkým tvojim blízkym !!!

Nádhera normálne po mne prešiel mráz, keď som si prečítal, ako si vyšiel z tej nemocnice a ako si prežíval tie pocity znova tento krát reálne

Silný príbeh. Obdivujem tú pevnú vieru a pozitívne myslenie. Ja osobne v takej fáze zatiaľ nie som a pravdepodobne by som to v polovici cesty vzdal (aj napriek The Secret).

A k technickej časti príbehu: Gramatické chyby mi zvyknú padnúť do oka (nie vždy, ale často) a žiadne som nepostrehol, takže to nebude mať moc chýb.

Uáu..vešmi dlhý príbeh a pravdivý .Veľmi ma povzbudil a páči sa mi..

silny pribeh, priznam sa ze som stracal vieru v tajomstvo nooo toto tu ma poriadne nakoplo, dakujem

Aj ja sa pripájam, veľmi silný príbeh. Ja som pozeral nedávno film The Secret a mám aj knihu. Učím sa pozitívnemu mysleniu, aj keď človek stále zbehne dole. Asi si to človek musí neustále pozerať, čítať. Ďakujem za tento príbeh a prajem Všetko Dobre

Prida� koment�r

Hodnotenia

Perfektn�!		100%	[10 Hlasov]
Ve�mi dobr�		0%	[�iadne hlasy]
Dobr�		0%	[�iadne hlasy]
Priemern�		0%	[�iadne hlasy]
Biedny		0%	[�iadne hlasy]